TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Nové Španielsko Hernanda Corteza

V lete roku 1518 kľačali pred aztéckym panovníkom Montezumom II. poslovia a hlavy skláňali po zem. Kráľ, ozdobený vtáčími perami a šperkami zo zlata, vstal a jasným hlasom sa opýtal: „ Aké zvesti mi prinášate od cudzincov, čo sa k nášmu pobrežiu priplavili na malých vrchoch? “

Jeden z poslov zdvihol hlavu, no tak, aby na Montezumu nepozeral: „ Priniesli sme im pokrm, aký jeme my a dali sme im ho. Urobili sme všetko tak, ako si nám prikázal, vznešený kráľ. “
„ A jedli? “ zvedavo sa po brade poškrabal kráľ.
Posol pohotovo prisvedčil: „ Áno. Varené vtáky, zverinu, všetky druhy chleba a najviac im chutí čokoláda. “
Montezuma sa zamyslel: „ Jedia to, čo my. Žeby to naozaj boli bohovia?.. . Čo robia celý deň tí cudzinci? “
„ Chytajú ryby, “ lakonicky odpovedal posol. „ Uprostred vody majú kopce s bielymi mrakmi, z ktorých ráno spúšťajú člny a chytajú ryby. Keď sme im priniesli dary, prišli na breh. Vyzerajú ako ľudia. Majú biele tváre s dlhými hustými bradami. A majú zvláštne šaty. “
„ Zvláštne šaty? “ znova si sadol na svoj kamenný stolec Montezuma.
Posol rýchlo potriasol hlavou: „ Sú to šupinaté šaty, ktoré sa na slnku lesknú. Sú chladivé a veľmi pevné. Zámerne som sa ich dotkol, keď sme odovzdávali šperky zo zlata a vtáčieho peria... Potom prišiel jeden s bielou tvárou, ktorého všetci cudzinci počúvajú. A on mal tie zvláštne lesklé šaty, ale omnoho krajšie ako ostatní. Pozrel si dary a jeho oči žiarili spokojnosťou. Najviac ho zaujali ozdoby zo zlatých kamienkov. Myslím, že sa na ne zakaždým vypytoval. “
„ A čo bolo ďalej? “ zaujato hltal podrobnosti kráľ.
Posol teda pokračoval: „ Pozvali nás na jeden z tých plávajúcich vrchov a dali nám ich jedlo. Mäso a akýsi vyschnutý chlieb, ktorý nebol suchý celkom. Trochu poslali aj pre teba a ešte náhrdelníky a náramky z tvrdých farebných guľôčok. To všetko sme ti priniesli. “
„ Ukážte mi to, “ nariadil Montezuma a počkal, kým mu poslovia dary predostrú. Prinesené ozdoby mu rozjarili tvár: „ Toto sú dary hodné bohov. Cudzinci sú bohovia. Jedia to, čo my, lebo naše jedlo poznajú, keď tu žili dávno s našimi predkami... A ako vyzerajú ich plávajúce vrchy? “
„ Sú nádherné, “ odpovedal posol. „ Majú niekoľko stå pov s obrovskými bielymi mrakmi, ku ktorým sa po hrubých lianach cudzinci obratne šplhajú. Dnu vo vrchu je plno malých domov, kde cudzinci bývajú. Večer sme s nimi pili ich nápoje, ale nám sa z nich krútila hlava. Ten, čo ho všetci počúvajú, sa smial, ale keď udrel hrmiacou palicou, veľmi sme sa zľakli. Potom zahrmel celý bok plávajúceho vrchu a my sme videli ako na brehu vyletujú do vzduchu skaly a šľahali plamene. Veľmi sme sa báli. .. No keď ten, čo ho všetci počúvajú videl, že sa trasieme od strachu, rozosmial sa ešte viac a chytil nás za ruky, aby sme sa prestali báť.. Potom nás uložili spať a na druhý deň, keď nás vysadili na breh, odplávali.
„ Je to boh Quetzalcoatl, “ vzrušene vyskočil Montezuma. „ On naučil našich predkov obrábať pôdu a zručnosti remesiel. Boh Huitzilopochtli ho však premohol a tak Quetzalcoatl odišiel cez more na východ, no sľúbil, že sa vráti v roku Jedného rákosu. Čo je už na budúci rok... Je to on. Určite je to on. Všetky znamenia tomu nasvedčujú. Sám od seba predsa vzbå kol Huitzilopochtiho chrám a po nociach vidno na oblohe horiace jazyky. Je to nepochybne tak. Boh Quetzalcoatl sa vracia späť, aby sa ujal vlády vo svojej krajine. “

**********************************

Koncom roka 1518 sedel v krčme prístavu Santiago de Cuba na kubánskom pobreží mladý muž menom Hernando Cortez. Spolu so svojím priateľom Pedrom de Alvarado popíjal sladkasté víno z Madeiry: „ Tak na zdravie, Pedro. Nech sa nám na výprave darí... “
„ Na zdravie, “ zarachotil cínovým pohárom Alvarado. „ ... Guvernérovi Velásquezovi sa tie plavby na západ akosi zapáčili. Najprv Cordóba, potom Grijalva. A onedlho aj my pôjdeme skúsiť šťastie do Nového Španielska. “
„ Velásquez je obchodník, “ položil Cortéz čašu na stôl. „ Poznám ho dobre. Pred siedmimi rokmi som bol jeho tajomníkom a v mene španielskej koruny som mu pomáhal dobyť Kubu. Ech, toto je všivavý ostrov. “
„ Ale veď sa nemáš zle, “ presviedčal ho Alvarado. „ Velásquez ti dal pôdu, ktorú si sám vybral. Tvoje pozemky ti závidí nejeden z osadníkov. “
„ A čo mám z toho? “ ľahostajne pokrčil ramená Cortez. „ Pokojne som mohol zostať na Hispaniole. Pôdu som mohol obrábať aj tam. Chcem peniaze, kopec peňazí. A tie nájdem v Novom Španielsku... “
„ Hernando! “ prerušil Corteza hlas prichádzajúceho Cristóbala de Olid. „ Hernando, nesiem zlé správy. “
„ Čo sa deje, Christóbal? “ upriamil Cortez svoju pozornosť na Olida.
Ten zo seba vychrlil: „ Velásquez chce urobiť zmeny vo vedení výpravy. Trúsia sa reči, že ťa chce odvolať, Hernando. “
„ Je toho schopný, “ zasypel Cortéz. „ Vieš niečo viac? Čia je to robota? “
„ Ťažko povedať, “ pokrútil hlavou Olid. „ Ale môžem ti povedať, že proti tebe intrigujú všetci. Kapitáni, osadníci aj niektorí kráľovskí úradníci. “
„ Čuduješ sa tomu? “ nahol sa k Olidovi Alvarado. „ Odkedy sa Grijalva vrátil s tými zlatými ozdobami od Indiánov a začal všade trúsiť reči o zlatej ríši Mexico, celé Karibské more je hore nohami. Je jasné, že k zlatu sa chce dostať každý. “
„ Ja nedovolím, aby ma niekto predbehol, “ zaťal päste Cortez. „ Velásquez mi dal patent, že výpravu budem viesť ja. Snáď si to tlsté prasa nemyslí, že sa nechám obabrať... Vyplávam. Vyplávam zajtra v noci. Tajne. Pôjdete so mnou? “
„ Ty chceš utiecť? “ hádal Olid.
Cortez zámerne zdôraznil prvé slovo: „ Vyplávať! Som predsa právoplatným veliteľom výpravy... Ak mi pomôžete, v Mexicu si prídete na svoje. “
„ Ja to beriem, “ buchol rukou o stôl Alvarado.
Olid ho však vystríhal: „ Tichšie, Pedro. Tu aj steny majú uši... Idem aj ja, Hernando. Môžeš so mnou počítať. Čo máme robiť? “
„ Pohovorte s chlapmi, “ úsmevom poďakoval Cortez. „ Vyberte však len tých, ktorým dôverujete. O tárajov nestojím... “
„ Jasné, “ prisvedčil Alvarado. „ Guvernér by sa o našom úteku...teda, vyplávaní, dozvedel hneď ráno. Lenže nebude dosť posádok. V Novom Španielsku sú Indiáni divokí. Cordóba vravel, že ho na Yucatane prepadli Mayovia. Treba nám skúsených vojakov. “
„ Tých zoženiem, “ rozoberal svoj plán Cortéz. „ Zopár mesiacov sa budeme plaviť okolo južného pobrežia Kuby, pokým nepozbierame dostatočný počet mužov. Bude to trvať dlho, ale prinesie to ovocie. “
„ Alebo čokoládu, “ šibalsky zažmurkal očami Alvarado. „ Grijalva vravel, že v Mexicu Indiáni jedia čokoládu namiesto obeda. “
Cortez sa na Pedra najprv začudovane pozrel, no keď mu došlo, všetci traja vybuchli do srdečného smiechu.

**********************************

V máji roku 1519 sa 11 Cortezových lodí hojdalo na vlnách juhozápadne od yucatanského pobrežia a vchádzalo do malej zátoky pri Tabascu.
Keď Španieli vyšli na breh, Cortez prikázal: „ Vytiahnite z člnov delá, ale opatrne. Nabite ich a buďte v pohotovosti. “
„ Indiánov nevidno, “ napínal zrak Alvarado. „ Pobrežie je pusté. “
„ Asi sa ťa boja, “ vyčítavo poznamenal Cortez. „ Nech ťa už nenapadne rabovať indiánske osady. Nesmieme si domorodcov znepriateliť. Ak ich budeme okrádať, v tejto krajine nikdy nebude pokoj. “
„ Už som to počul stokrát, “ podráždene zavrčal Alvarado. „ Čo sa stalo, stalo sa. Ale, že som z rúk indiánov oslobodil toho stroskotanca Aquilara, na to si nespomenieš, čo? “
„ Nič v zlom, Pedro, “ odvetil Cortez. „ Poriadok musí byť. Za Aquilara ti samozrejme ďakujem. Plynulo hovorí jazykom Mayov, takže nám dobre poslúži ako tlmočník... Cristóbal! Upokoj tie kone! “
„ To sa ti ľahko povie! “ zvolal Olid, ktorý obďaleč pomáhal vyloďovať kone. „ Tie beštie nechcú vystupovať. Do člnov sme ich spustili na lane, no dostať ich teraz von... á, škoda reči. Máme ich 16, ale vystrájajú, akoby ich tu bolo celé stádo... No tak, poď moja! Tá voda ti neublíži. Je iba trocha slaná. “
„ Veď ty si už poradíš! “ ubezpečoval ho veliteľ výpravy. „ Pedro, vyberieš sa s oddielom doplniť vodu. Arkebúznici vás budú ochraňovať. My zatiaľ postavíme tábor. “
„ Domorodci! “ zvolal jeden zo Španielov, čo boli ďalej na pevnine.
Cortez sa rozhliadol okolo seba: „ Do čerta! Už ich máme na krku... Len pokojne, nesprávajú sa nepriateľsky. Len stoja okolo a prizerajú sa... “
„ Neustále ich pribúda, “ upozorňoval Alvarado. „ Panebože, tých musí byť aspoň 12 000. Nás je len 550. Ak budú chcieť... “
„ Zavolajte Aquilara! “ tvrdým hlasom prikázal Cortéz. „ Nech sa pripravia kušostrelci a arkebúznici. Možno o nič neide. Grijalva spomínal, že v týchto miestach ho Indiáni prijali srdečne a dovolili mu doplniť zásoby... “
„ Volali ste ma, pane? “ pribehol tlmočník celý zadychčaný.
Cortez prikývol: „ Presne tak, Geronimo. Čo hovoríš na týchto tam? Sú nebezpeční? “
„ To si netrúfam odhadnúť, “ rozhodil rukami Aquilar. „ Majú síce zbrane, ale sú pokojní. Inokedy pred bojom bubnujú a kričia. Je ich však akosi priveľa. “
„ Ja sa ich nezľaknem, “ odvrátil sa Cortez. „ Nedbal som ani na Velásquezove vyhrážky, keď za mnou posielal kuriérov, aby som sa vrátil. Nebudem sa predsa triasť pred nevzdelanými divochmi... “
„ Zaútočili! “ vytrhol meč z pošvy Alvarado. „ Hrnú sa sem z južnej strany. Pripravte arkebúzy. Chlapi, hýbte sa! “
„ Pritiahnuť delá! “ ukazoval rukou palebné miesta veliteľ a hneď sa rozbehol k Olidovi. „ Cristóbal, daj mi toho koňa! Je posledný. Ostatné sú na pevnine... Jazdci, na kone! “
„ Čo chceš robiť, Hernando? “ pýtal sa v zhone Olid.
„ Vpadneme im za chrbát, “ odpovedal Cortéz. „ Využijeme to, že nepoznajú strelné zbrane a vnesieme do ich radov zmätok... Tak kde sú tie strmene? “
„ Tu, ukáž nohu, “ pomáhal veliteľovi Olid. „ Pripadá mi to ako šialenstvo. Spolu s tebou máme len 16 jazdcov. Je to samovražda... “
„ Máme oceľové brnenie, “ nedal sa odhovoriť Cortez. „ A navyše si nemôžem vyberať. Risknem to... Alvarado! Obídeme ich! Strieľajte salvami! Potrebujem čo najväčší hluk! “
„ Boh s tebou, Hernando, “ zamrmlal sám pre seba Pedro. „ Nabiť arkebúzy! Postaviť sa tesne k sebe! Ešte bližšie! Keď budú pri tamtom kameni, všetci vypáľte!.. . Ešte nie, vydržať... Páľ!.. . Ha ha há. Utekajú! Stačila jedna salva! Hahaha... “
„ Cortez ich napadol, “ ukazoval rukou Olid. „ Vpadol medzi nich na koni ako do masla a rúbe na všetky strany. A ostatní jazdci s ním. .. Čo sa to tam deje? Indiáni kľačia pred koňmi a modlia sa či čo... “
„ A Cortez ich bije hlava nehlava, “ uškrnul sa Alvarado. „ Asi nikdy nevideli jazdca na koni. Myslia si, že je to hahaha...drak! hahaha... Priložte im ešte jednu salvu, lotrom, nech pridajú do kroku... . To je paráda... Celkom sa mi to začína páčiť... “
„ Cortez sa vracia, “ pohol sa Olid.
O chvíľu sa dovalil Cortez, ktorému z meča ešte kvapkala krv: „ Tak, to by sme mali. Teraz s nimi môžeme robiť, čo chceme. Určite prídu vyjednávať. Aquilar nech sa odo mňa nepohne ani na krok. “

**********************************

22. apríla 1519 sa Cortez vylodil na mexickej pevnine v blízkosti ostrova Juan de Ulva. Keď Španieli na pobreží postavili tábor, ktorý nazvali Veracruz, prišli ich navštíviť Aztékovia. Cortez kývol svojim kapitánom: „ Týchto sa nemusíme obávať, sú to poslovia. Nesú dary, ako Grijalvovi... Priveďte sem tú dievčinu, čo som dostal ako darček od Indiánov v Tabascu. “
„ A ktorú? “ opýtal sa nechápavo Alvarado, „ Dostal si ich 20. “
„ Predsa tú, čo ovláda aztécky jazyk, “ prevrátil oči Cortez. „ Princeznú Malinče. Vie aj po maysky. Takže Aquilar bude prekladať zo španielčiny do jazyka Mayov a Malinče z jazyka Mayov do jazyka Aztékov... Čo na to povieš, Geronimo? “
„ Že je to trochu zdå havé, “ ukázal zuby tlmočník. „ Ale účinné. Pomôžeme si. “
„ Malinče prišla, “ upozornil Olind.
Cortez ju pritiahol k sebe a potom vztiahol ruky k Indiánom: „ Prichádzame v mene Jeho Veličenstva kráľa španielskeho Karola I. , aby sme pod ochranu jeho a ochranu najsvätejšej katolíckej cirkvi zobrali všetky hriešne duše prebývajúce v tejto zemi. “
Keď im to tlmočníci preložili, Indiáni nechápavo pokrútili hlavami a pred Cortéza položili na zem dary zabalené do jemných bavlnených látok.
Alvarado sa zohol a odhrnul jeden cíp látky: „ Môj ty bože. Koleso ako z voza a celé zo zlata! “
„ Daj pozor, aby ti nezabehla slina, “ zavrčal Cortez premáhajúci údiv. „ Musíme sa tváriť, že je nám to jedno... Človeče, jemne vypracovaný zlatý kotúč. V Európe by stál celý majetok. A čo ten druhý? “
„ Je to takisto kotúč, “ strhol z daru prikrývku Alvarado. „ Zo striebra. A je poriadne... ťažký... Preto sa tak vliekli, chudáci. “
„ Toto je majstrovská práca, “ skláňal sa nad kotúčom Cortez. „ Niečo ako mesiac. A sú tu aj nejaké postavy... No, nazdávam sa, že sme prišli dobre... Geronimo, opýtaj sa , od koho sú tie nádherné skvosty? “
Keď si Indiáni vypočuli, čo sa pýta muž s bielou tvárou a hustou bradou, kľakli si na kolená a jeden z nich prehovoril: „ Prijmi tieto dary od najväčšieho veľkňaza Mexica Montezumu. Uctieva ťa ako boha Quetzalcoatla a odovzdáva ti túto zem, ktorá ti právom patrí už od začiatku vekov. Dúfa v tvoju dobrotu. Kráľ Montezuma , tvoj zástupca, strážil tvoju zem a ochraňoval ju, pokým si tu nebol. No teraz si zostúpil z oblakov tvojich plávajúcich vrchov, aby so zasadol na svoj trón. Buď vítaný. “
Aquilar Cortezovi preložil, to čo sa mu dostalo do uší: „ Dary poslal kráľ Montezuma z Tenochtitlánu, ktorý sa ti klania a na znak úcty ti posiela priateľský pozdrav. Domorodci čosi hovoria o bohu Quetzalcoatlovi, no Malinče im veľmi neporozumela... “
„ To mi stačí, “ netrpezlivo skočil do reči tlmočníkovi Cortez. „ Montezuma. Ak môže poslať takéto dary, znamená to, že je veľmi bohatý... Páni, rozhodol som sa pokračovať v ceste do vnútrozemia a nájsť Montezumu, nech by bol kdekoľvek... Dajte týmto ľuďom nejaké sklenené guľôčky a korálky a povedzte im, že ich kráľa srdečne pozdravujem. “

**********************************

„ O čom to hovoríš, Malinče? “ opýtal sa Cortez svojej družky, ktorá sa počas dlhého pochodu celkom slušne naučila po španielsky.
„ Tu v Cholule na teba čaká zrada, “ zopakovala princezná Malinče. „ Mayovia chystajú sprisahanie. Vypočula som tajne rozhovor dvoch náčelníkov pri modlitbe v chráme boha Quetzalcoatla. Stála som za obetným stolom, keď prišli. Nevideli ma a začali sa zhovárať. “
Cortez si pošúchal bradu a vzdychol: „ Tak preto nás prišli privítať pred mesto a nechceli, aby naši tlaxcalskí spojenci vstupovali za hradby mesta. Pozvali len nás... A čo tlaxcalskí Indiáni. Nezradia nás? “
„ To nie, “ nesúhlasila Malinče. „ Tých si porazil v Cempoale a verne ti slúžia. Okrem toho Montezuma ich chcel niekoľkokrát pokoriť, no nepodarilo sa mu to. Stačilo im povedať, že ideš dobyť Mexico. Pôjdu s tebou aj na kraj sveta. Sám vidíš, že ťa o pomoc požiadali aj totonackí vyslanci. “
„ Verím ti, Malinče, “ pohladil dievčinu po tvári Cortez. „ Si jediná, na koho sa v tejto nevľúdnej krajine môžem spoľahnúť. Domov som poslal list, že už nie som Velásquezovým...vlastne ty ho nepoznáš...jednoducho, som najvyšším kapitánom a sudcom tejto kolónie. Rozšírim Nové Španielsko aj do Tenochtitlánu a pošlem španielskemu kráľovi toľko zlata, že všetci prasknú od závisti. Karol I. sa môže tešiť. Už som mu poslal tie dva dary, čo som dostal od Montezumu. “
„ Rozprávaš smiešne veci, Hernando, “ zasmiala sa Malinče. „ Keď sa chceš vrátiť domov, načo si dal podpáliť lode, na ktorých ste priplávali? “
„ To pre istotu, “ vysvetľoval Cortez. „ Muži, čo sú so mnou by si mohli kadečo rozmyslieť. Takto nemajú inú možnosť, len ísť so mnou stále vpred až do Tenochtitlánu. “
„ Čo urobíš s cholulskými náčelníkmi? “ opýtala sa dievčina. „ Chcú ťa zradiť. “
„ Tak to ich musím predbehnúť, “ rozhodol sa Cortez. „ Pozveme ich na slávnosť do najväčšieho chrámu a tam ich do jedného postrieľame. Nemôžem nič riskovať. “
„ A čo bude potom? “ zapriadla Malinče a privinula sa k Hernandovi.
Ten mal odpoveď naporúdzi: „ Budeme Mayov držať nakrátko a zopár mesiacov si odpočinieme. Pochod bol veľmi vyčerpávajúci. Horúce podnebie, dotieravý hmyz, zranenia z bitiek... No a potom sa pohneme tam, kde zapadá slnko. Na Tenochtitlán. “

**********************************

O niekoľko mesiacov sa Cortezovo vojsko horko ťažko uberalo horským priesmykom.
Alvarado, uzimený od chladného vetra, oslovil veliteľa výpravy: „ Hernando, táto cesta je neschodná. Muži sú vyčerpaní a prechladnutí. Aj Indiáni už toho majú dosť. “
„ Čo chceš, Pedro? “ podráždene zagánil Cortez. „ Aj mne je zima, buď rád, že už nepadá sneh. “
„ Potrebujeme oddych, “ naliehal Alvarado. „ Chlapi sa ledva vlečú. Tieto drsné borovicové hory sú priveľa aj pre najošľahanejších vojakov. Prešívané kabátce sú v tejto zime nanič. Vydaj rozkaz na oddych. “
„ Čo si sa zbláznil? “ zlostne vrčal Cortez. „ Horu Popocatépetl máme za sebou. Priesmykom sme už prešli a ideme dole kopcom. Sme na druhej strane hôr, rozumieš? Nebuďte ako baby. Vydržte. Oddychovali ste včera. “
„ Chlapi toho majú dosť! “ odsekol Alvarado.
Cortez sa naozaj nahneval: „ Vráť sa na svoje miesto, Pedro! A bez rečí. Len čo sa dostaneme do údolia... “
„ Hehehe, ja už ho vidím, “ neveriacky Pedro ukazoval kamsi dopredu. „ Je tamto pred nami, hehe ..ja sa asi zbláznim... . “
„ Čo to trepeš, Pedro, “ stiahol obočie Cortéz. „ Kam to zízaš?.. No namôjveru, ty máš pravdu. Údolie. Obrovské zelené údolie zaliate slnkom! “
„ Áno, “ potešil sa Alvarado. „ Teplé údolie, kde sa skončí táto kalvária... Hernando, preboha, pozri sa. To je výhľad. Ja snáď snívam. Vidím indiánske mestá. Také, aké sme videli v Tabascu alebo Cholule. Musí ich byť aspoň 30. “
„ Úžasné, “ vyjavene hľadel na otvárajúcu sa panorámu Cortez. „ Ležia pod nami roztrúsené na všetky strany až po obzor. A v strede je rozsiahle jazero, na ktorom stojí mesto. To musí byť Tenochtitlán... Poď, Pedro. Cieľ je na dohľad. “

**********************************

Keď Španieli prišli k Tenochtitlánu, dnešnému Mexico City, Montezuma ich osobne privítal v okázalej nádhere. Jeho pozlátené nosidlá zložili priamo pred Cortezom a kráľ, obutý do zlatých sandálov, stúpil na zem zakrytou vzácnou bavlnenou látkou.
Cortez sa mu dlho pozeral do očí a potom pomaly prehovoril: „ Je to pravda, že ty si kráľ Montezuma? “
„ Áno, som Montezuma, “ odpovedal kráľ a hlboko sa uklonil. „ Pane, cesta ťa vyčerpala, ale teraz si už na zemi. Prišiel so do svojho mesta, aby si zasadol na svoj trón. Konečne som ťa uvidel. Zostúpil si z oblakov a vystúpil z hmly, aby si sa ujal svojej zeme. Tak to prorokovali králi, ktorí vládli tomuto mestu a teraz sa to stalo skutkom. Prišiel si na deň presne podľa proroctva. Buď vítaný, boh Quetzalcoatl. Prijmi odpočinok vo svojich komnatách. “
Cortez načúval neznámej reči a obrátil sa k Malinče: „ Nevieš mi povedať, moja milá, čo toto všetko má znamenať? “
„ Myslím, že áno, “ zamyslela sa Malinče. „ Zdá sa, že ťa považujú za božskú bytosť. Za boha Quetzalcoatla. Teraz som pochopila, prečo ti vtedy na pobrežie priniesli také vzácne dary. Vtedy tiež opakovali meno Quetzalcoatla, no to som netušila, že... Áno. Podľa aztéckej legendy sa Quetzalcoatl vráti na zem v roku Jedného rákosu. A to je tento rok. “
„ Mal som teda šťastie, “ zamrmlal Cortez. „ To je neuveriteľné... Prelož kráľovi toto. Povedz Montezumovi, že sme jeho priatelia. Nemá sa čoho báť. Dávno sme si želali stretnúť sa s ním. Konečne vidíme jeho tvár, počujeme jeho slová. Povedz mu, že ho milujeme a že v našich srdciach sídli mier. “

**********************************

„ Ja sa z toho príšerného kriku zbláznim, “ zapchával si uši Alvarado. „ Ubytovali nás v najkrajšom paláci v Tenochtitláne priamo oproti chrámu, kde vykonávajú tie príšerné ľudské obete. Zúfalé volanie tých nešťastníkov, čo im zaživa vytrhávajú srdce, mi drása nervy. “
„ Montezuma to urobil zrejme náročky, “ poznamenal Cortez a schytil Malinče za ruku. „ Pre ktorého boha zabíjajú tých chudákov? “
„ Obetujú ich Huitzilopochtimu, “ nezúčastnene povedala Malinče. „ Je to aztécky boh slnka. Slnko predtým ako vyjde, bojuje svoj zápas s tmou. Ak by svoj zápas nevyhralo, znamenalo by to záhubu Tenochtitlánu a celého sveta. Dodať slnku silu potrebnú na víťazstvo, znamená obetovať mu ľudské srdce. “
„ A preto treba neustále viesť vojny, “ skonštatoval Cortez. „ Tým je zabezpečený príliv zajatcov, ktorým sa zaživa vytrhávajú z tela ešte bijúce srdcia... Hm, je to dobre vymyslené. Spôsoby našej inkvizície sú proti tomu láskavým pohladením... “
„ Prečo sa na to musíme pozerať? “ zhrozene sa od okna odvrátil Olid. „ Celá plošina pred chrámom je zakrvavená a od včera na tú drevenú konštrukciu, čo je hneď vedľa, pribudlo ďalších desať lebiek. Musí ich tam už byť aspoň 130 000. Čo sú toto za ľudia? “
„ Hernando, “ podišiel k veliteľovi Alvarado. „ Mali by sme niečo podniknúť. V Tenochtitláne žije 250 000 Aztékov a nás je len 400. Ak sa im niečo znepáči... “
„ Myslím na to aj ja, “ predbehol ho Cortez. „ Naše životy závisia od Montezumovho rozmaru. Je naším priateľom, no jeho nálada sa môže kedykoľvek zmeniť. Musíme kráľa zajať a prebrať vládu v meste. Som predsa boh, nie? “
„ Veríš, že sa nám to podarí? “ zahľadel sa na Corteza Olid.
Hernando prikývol: „ Ak to urobíme rýchlo, Aztékovia sa nebudú mať kedy spamätať. V najhoršom prípade použijeme arkebúzy. Výstrelov sa boja ako pekla. “
Cortéz sa s tridsiatimi vojakmi a dôstojníkmi ponáhľal do kráľovského paláca, kde ich bez najmenších rozpakov Montezuma ochotne prijal.
Cortez sa pred neho postavil a bez okolkov vyjavil cieľ svojej návštevy: „ Rozhodol som sa, že ťa odvediem do svojho sídla, aby som ťa mohol strážiť. “
„ Pred čím ma chceš chrániť? “ prekvapene sa opýtal Montezuma.
Cortez sebavedome prehlásil: „ Hrozí ti nebezpečenstvo a len ja ti môžem pomôcť. “
„ Nechce sa mi veriť, “ zamračil sa Montezuma, „ že by sa niekto, či už je to boh alebo nie, mohol správať tak bezočivo. “
„ Kráľ, počúvaj ma, \" naklonila sa k Montezumovi Malinče. „ Prídeš o život, ak neposlúchneš. Budeš vládnuť ďalej, ale v inom paláci. Quetzalcoatl je tvojím priateľom. “
„ Klameš, “ neveril Montezuma. „ Boh by sa takto nikdy nesprával... A ty počúvaj, muž s bielou tvárou. Urobím všetko čo chceš, ale pamätaj, že stačí, aby som kývol prstom a všetci obyvatelia Tenochtitlánu zaútočia na palác. Poškvrnil si naše božstvo. To ti nebude odpustené nikdy! “
„ Dosť rečí! “ zahriakol kráľa Cortez. „ Bude mi veľkým potešením bojovať za svojho boha Ježiša Krista proti vašim bohom, ktorí neznamenajú nič. “
Montezuma sa podvolil, no Tenochtitlán začal vrieť chystanou vzburou proti Španielom. Po Montezumovej smrti, ktorý padol rukou vlastných, 30.júna 1520 v noci známej ako Smutná noc, Cortez po prudkých šarvátkach s Aztékmi Tenochtitlán po hrádzach opustil a zamieril do bezpečia naspäť na východ.

**********************************

13.augusta 1521 sa na hrádzach, ktoré viedli cez jazero Texcoco k Tenochtitlánu, prudko bojovalo.
Cortez sa rozháňal mečom na všetky strany a postupoval dopredu: „ Sľúbil som vám, že sa vrátim, vy prašiví zbabelci!.. . Rozvrátim celú tú vašu aztécku ríšu... Vpred! Postupujte ďalej. Páľte! “
„ Pozor! Útočia v loďkách! “ zbadal nebezpečenstvo jeden zo Španielov.
Cortez sa otočil, no vtom ho zdrapil jeden z Aztékov a ťahal ho k svojej kanoe.
Veliteľ Španielov sa vzpieral zo všetkých síl: „ Pusť ma, ty lotor! Počul si? Kde mám svoj meč?.. . “
„ Tu je, “ objavil sa z čista jasna Alvarado a jediným úderom odťal Aztékovi ruku, ktorou ťahal Corteza k vode. „ Skoro ťa dostali... Tvoj meč. Chytaj! “
„ Do čerta, “ zahrešil Cortez, len čo uchopil svoju zbraň. „ Obliehame Tenochtitlán už štyri mesiace a pritrafí sa takáto hlúposť. Mohol som už darovať srdce niektorému z tých brutálnych bohov. Ďakujem, Pedro. “
„ Sme vyrovnaní, “ potiahol nosom Alvarado. „ To je za to, že si ma nenechal v obkľúčení, keď sme počas Smutnej noci utekali z Tenochtitlánu. “
„ Prisahal som pomstu, “ zaťal zuby Cortéz. „ Stratil som vtedy dve tretiny najlepších vojakov. Prišiel som ich pomstiť... Kde je Olid? “
„ Už je skoro v meste, “ ukazoval dopredu Alvarado. „ Aztékovia sa od hladu potácajú po uliciach a driapu kožu zo stromov, aby našli hmyz a červy. Nový kráľ Cuauhtémoc ich neohrozene vedie do nových a nových útokov. “
„ Bojujú do posledného muža, “ uznal Cortéz. „ Zaslúžia si obdiv, ale nebudem mať s nimi zľutovanie. Za neľudské mučenie a obetovanie našich mužov, ktorí im padli do zajatia si zaslúžia smrť... “
„ Chytili sme kráľa! “ pribehol so správou jeden z arkebúznikov.
Cortez mu položil jednu ruku na rameno: „ Máte Cuauhtémoca? Čo prezradil, vrav. “
„ Nepovedal nič, “ potriasol hlavou vojak. „ Chcel iba, aby sme ti odkázali, že len konal svoju povinnosť. Vraj máš zobrať dýku a zabiť ho. “
„ Aj k tomu sa dostaneme, “ prikývol Cortez a odvrátil sa k Alvaradovi. „ Najprv si kráľ bude musieť kráľ spomenúť, kde je zlato... Vráť sa k svojim chlapom. Do večera chcem mesto obsadiť... Vojaci, za mnou! “

**********************************

O dvadsať rokov neskôr v kráľovskom paláci v Madride podával kancelár španielskemu kráľovi Karolovi V. listiny s krátkym komentárom: „ Toto je žiadosť kapitána Corteza o audienciu. “
„ Znova Cortez? “ zamračil sa kráľ. „ Čo zase chce? “
Kancelár sa krátko nadýchol: „ Zbavili ste ho úradu guvernéra Nového Španielska, Vaše Veličenstvo. Vy sám ste ho... “
„ Áno, áno, my vieme, “ netrpezlivo mykal dlaňou kráľ. „ Sami sme ho do tej funkcie menovali za to, že dobyl Mexico. Dostal ešte aj titul markíza de Valle de Oaxaca. “
„ V Tenochtitláne dal vybudovať kresťanský chrám, “ pripomenul kancelár. „ Vzorne sa staral o šírenie kresťanstva v Novom Španielsku. “
„ Na tom nezáleží, “ ľahostajne prehodil Karol V. „ Stal sa nepohodlným. Jeho štyri námorné výpravy, ktoré neskôr vystrojil, objavili cestu k Ostrovom korenia a do Kalifornie. Tým dokázal, že je nesmierne ctižiadostivý, no to môže byť španielskej korune viac na škodu ako na úžitok. My potrebujeme poslušných vykonávateľov našej vôle. Koniec koncov, Mexico je už aj tak nezaujímavé. Viac zlata tam už asi nebude. Naša pozornosť sa teraz sústreďuje na Peru. Pizzaro sa pochlapil. Zlato a poklady Inkov napå ňajú naše pokladnice takým prúdom, že Cortez môže blednúť závisťou. “
„ Tak čo urobíte s tou žiadosťou, Veličenstvo? “ chcel obrátiť list kancelár.
Kráľ urobil odmietavé gesto: „ Nechať bez odpovede. “

**********************************

Za päťdesiat rokov priviezli Španieli z Nového sveta do Európy toľko zlata a striebra, že čoskoro mohutný nárast cien zruinoval pomerne primitívny peňažný systém 16.storočia. Odhaduje sa, že Cortez si od Aztékov vynútil zlato v hodnote 6 300 000 dolárov a že za 40 rokov po páde Tenochtitlánu vyťažilo Španielsko zo svojich nových dŕžav 100 ton zlata, čo bol dvojnásobok dovtedajšieho množstva držaného v celej Európe. Nastal zlatý vek Španielska.
Conquistador Hernando Cortéz zomrel odvrhnutý a duševne zlomený v roku 1547 vo veku 63 rokov.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.